Naposledy Strážay knižne publikoval pred viac ako štvrťstoročím, keď mu v roku 1992 vyšla zbierka básní Interiér. Napriek tomu sa jeho nevšednou tvorbou zaoberajú literárni vedci aj v súčasnosti.

O jeho poézii vznikla napríklad publikácia Skladanie portrétu Štefana Strážaya (2014), ktorá je zborníkom príspevkov konferencie venovanej práve jeho tvorbe. V roku 2018 o Strážayovej poézii vydal knihu s názvom Od "poézie vecí" k "poetike vecnosti" (Lyrika Štefana Strážaya) aj literárny vedec Zoltán Rédey.

Štefan Strážay sa narodil 10. novembra 1940 v Igrame neďaleko Trnavy. Po základnej škole študoval na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Bratislave, na ktorej maturoval v roku 1958. Štúdium ruštiny a slovenčiny absolvoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

V rokoch 1964 - 1970 pôsobil ako učiteľ na Strednej ekonomickej škole v Poprade. Spod Tatier sa vrátil do Bratislavy v roku 1970, kde do roku 1972 pracoval ako redaktor v Slovenských pohľadoch. V rokoch 1972 - 2000 bol redaktorom či vedúcim editorom vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ.

Strážayove literárne začiatky sú spojené s dnes už legendárnym časopisom Mladá tvorba, kde prvé básne či preklady z ruštiny publikoval ešte počas vysokoškolského štúdia od roku 1960.

Knižne debutoval v roku 1966 zbierkou Veciam na stole, za ktorú dostal Cena Ivana Krasku za básnický debut. Už v prvotine ukázal nevšedný zmysel pre vnímanie krásy zdanlivo všedných vecí života. Viaceré básne z tejto knihy i zo zbierok Úsvit, ale neurčitý (1971), Sviatky (1974), alebo Igram (1975) tvorí iba niekoľko krátkych veršov. Literárni kritici či vedci prirovnávajú tieto básne k lyrickým zátišiam, ktoré obohacuje téma lásky k žene a domovu.

Tieto motívy sa prelínajú aj v ďalších Strážayových zbierkach Podhorany (1977) a Palina (1979), v ktorých sa nachádzajú aj rozsiahlejšie básne. V nich už nezaznieva len krása všedných vecí, ale aj protikladnosť ľudského života.

Problémy medziľudských vzťahov, vnútorného napätia či prežívania aj negatívnych stránok života dominujú v Strážayových zbierkach Dvor (1981), Malinovského 96 (1985), Sestra (1985) či Elégia (1989).

Syntézou Strážayovej tvorby sú posledné dve zbierky December (1990) a Interiér (1992), ktoré ústia až do pocitu prázdnoty ľudského života.

V roku 2011 vyšli knižne všetky zbierky básnika pod názvom Štefan Strážay - Básnické dielo. Okrem všetkých zbierok sa vo viac ako 600-stranovej publikácii nachádzajú aj knižne nevydané básne, doslovy, alebo dobové recenzie jeho tvorby.

Poézia Štefana Strážaya bola preložená do maďarského, bieloruského, španielskeho, bulharského či slovinského jazyka.